Máme peniaze naozaj pod kontrolou?

Možno si myslíte, že vaše peniaze v banke sú naozaj vaše. V praxi nad nimi však nemáte absolútnu kontrolu. Neveríte? Skúste si vybrať z účtu väčšie množstvo hotovosti a sledujte, čo sa stane. Koľko formulárov budete musieť vyplniť? Aké otázky vám banka položí? A čo ak sa rozhodnete poslať svoje vlastné peniaze známemu do Iránu alebo Číny? Zistíte, že vaša schopnosť nakladať s vaším majetkom je v skutočnosti značne obmedzená.

Žijeme v privilegovanej časti sveta, kde máme relatívne veľkú slobodu pri nakladaní s peniazmi. Nie všade je to samozrejmosť. V mnohých krajinách môžu vlády a banky kedykoľvek zmraziť účty, skonfiškovať úspory alebo zablokovať transakcie – a história ukazuje, že sa to už mnohokrát stalo.

Historické príklady zásahov do majetku

1. Konfiškácia zlata v USA (1933)
   Prezident Franklin D. Roosevelt vydal výkonný príkaz č. 6102, ktorý zakázal občanom vlastniť zlato. Ľudia museli odovzdať zlaté mince, tehly a certifikáty vláde výmenou za papierové doláre. Odmietnutie hrozilo pokutou až 10 000 USD (dnes státisíce) alebo väzením. Cieľom bolo získať kontrolu nad menovou politikou a „stabilitou“ dolára.

2. Cyprus (2013) – zabavenie časti bankových vkladov
   Po kríze v roku 2013 sa vláda rozhodla „zachrániť“ banky z vkladov občanov. Suma nad 100 000 € bola jednorazovo zdanená až 47,5 %. Ľudia sa ráno zobudili a zistili, že takmer polovica ich úspor je preč.

3. India (2016) – zrušenie bankoviek cez noc
   V novembri 2016 vláda náhle zneplatnila bankovky 500 a 1000 rupií. Opatrenie proti korupcii a tieňovej ekonomike paralyzovalo hotovostnú krajinu a milióny ľudí stratili dočasne prístup k úsporám.

4. Argentína (2001) – zmrazenie bankových účtov
   Opatrenie „Corralito“ obmedzilo výbery na cca 250 ARS týždenne. Hoci peniaze boli „v banke“, ľudia sa k nim nevedeli dostať. Nasledovali nepokoje a strata životných úspor.

Ako funguje moderný bankový systém?

Bežná predstava znie: vložím peniaze do banky, tá ich bezpečne uloží a čakajú na mňa. Realita: moderné bankovníctvo funguje na systéme čiastočných rezerv (fractional reserve banking). Banka nedrží všetky vklady v hotovosti – väčšinu požičia ďalej, čím v praxi vytvára nové peniaze „z ničoho“ (z dlhu).

Po stáročia boli peniaze kryté drahými kovmi, najmä zlatom: za každú bankovku existovala zodpovedajúca hodnota v štátnej pokladnici. Tento mechanizmus brzdil neobmedzené tlačenie peňazí. V roku 1971 však prezident USA Richard Nixon zrušil zlatý štandard. Odvtedy dolár (a postupne aj ostatné meny) nie je krytý reálnym aktívom – vlády a centrálne banky získali priestor na teoreticky neobmedzenú emisiu nových peňazí.

Dnes ide o fiat menu – jej hodnota stojí na dôvere, že si za ňu aj zajtra niečo kúpite.

Ilustračný príklad „tvorby peňazí“

Vložíte 1 000 € do banky. Banka si ponechá napr. 100 € a 900 € požičia. Dlžník vloží 900 € do svojej banky, tá časť ponechá a zvyšok znovu požičia. Vznikajú nové vklady – čísla na obrazovke – hoci reálne aktívum nepribudlo.

Predstavme si to na väčšom čísle: majiteľ stavebnej firmy si po rokoch odloží 1 000 000 € do banky. Mladý pár si vezme hypotéku 1 000 000 €, zaplatí za dom stavebníkovi a ten si ich opäť vloží do banky. Stavebník „vidí“ 2 000 000 € (pôvodný milión + platba z hypotéky). Nepribudlo však zlato, striebro ani iné krytie – pribudol dlh. (V reálnom svete vstupuje viac faktorov, princíp je však rovnaký.)

Čím sú teda kryté dnešné peniaze?

Dlhom. Pri každej hypotéke či úvere vznikajú nové peniaze. Postupným splácaním sa naopak „znižujú“ – z obehu miznú. Preto pri vysokej inflácii centrálne banky zvyšujú úroky (obmedzia nové úvery → menej nových peňazí). Keď chcú ekonomiku podporiť, úroky znižujú (motivujú k úverom → viac nových peňazí).

Takto centrálne banky neustále „riadia“ ekonomiku. Namiesto pevných peňazí krytých aktívami máme menu založenú na dôvere a na neustálom vzniku nového dlhu. S vývojom peňazí na prevažne elektronické zápisy sa zároveň zvýšila ich kontrolovateľnosť a potenciál na obmedzovanie transakcií.

Zhrnutie

• Peniaze prešli vývojom: barter → univerzálne platidlá (soľ, kovy) → mince → papier → elektronické platby.
• Aby peniaze fungovali, musia byť dôveryhodné, prenosné, deliteľné a primerane vzácne.
• Ak môže niekto ľahko zvyšovať množstvo peňazí v obehu, ich hodnota klesá → inflácia znižuje kúpnu silu úspor.
• Súčasné peniaze sú často ťažkoprenositeľné (pri väčších sumách) a relatívne ľahko skonfiškovateľné (zmrazenie, limity, regulácie).
• Ľudia preto presúvajú úspory do nehnuteľností, akcií, zlata a iných aktív – často nie pre „zisk“, ale na ochranu pred infláciou. Investovanie sa z voľby stalo nutnosťou, čo odhaľuje problém v samotnom systéme.

Peniaze sú skvelý nástroj, no problém nastáva, keď ich množstvo a pravidlá môže meniť úzka skupina s mocou nad emisou a distribúciou. Ak sme si prešli históriu a slabiny súčasných peňazí, ostáva otázka: aké je riešenie?

Podľa môjho názoru je ním Bitcoin – Peniaze 2.0.